Základné pravidlá nemeckej výslovnosti

Nemecký jazyk patrí do skupiny západogermánských jazykov a je v Európe najrozšírenejším jazykom po ruštine. Zaradený je medzi 10 najpoužívanejších jazykov na svete. Zvláštnosťou tohto jazyka sú podstatné mená, ktoré sa píšu veľkými začiatočnými písmenami. Posledná reforma pravopisu sa uskutočnila v roku 1996 a prepracovaná bola v rokoch 2004 až 2006. Nemčina sa píše latinkou. S výnimkou prehlasovaných Ä, Ö, Ü, diakritické znamienka nie sú používané. Používanie tzv. ostrého S (scharfes S, ß – len malé) bolo reformou pravopisu obmedzené, vo Švajčiarsku sa ß dokonca ako zastaralé dôsledne nahradzuje za ss.

Najčastejšie odlišnosti vo výslovnosti:

• ck – sa číta ako k
• chs – sa číta ako ks, v prípade ak je -s- časťou koncovky tak sa číta ako chs
• ei, ai, ey, ay – vo všetkých prípadoch sa vyslovuje ako aj
• eu, äu – výslovnosť je oj
• h – sa po samohláske a medzi samohláskami nevyslovuje, iba predlžuje predchádzajúcu samohlásku, a však iba vtedy ak nie je jedinou spoluhláskou v slove
• ie – číta sa ako i alebo ako ije
• ö – výslovnosť je niečo medzi o a e
• ph – číta sa ako f
• r – skoro úplne splýva s e
• s – číta sa ako z
• ss – číta sa ako s, používa sa vždy keď sa nepoužije ß
• ß – číta sa ako s, používa sa spravidla pri dlhej výslovnosti predchádzajúcej samohlásky
• sch – číta sa ako š
• sp – vyslovuje sa ako šp na začiatku slov
• st – vyslovuje sa ako št na začiatku slov
• tion – číta sa ako cijon
• tsch – číta sa ako č
• z, tz – číta sa ako c
• ü – výslovnosť je medzi u a i
• v – číta sa ako f alebo cudzích slovách ako v